Patent na rozum? ... alebo O čom je vzťahová výchova.

Autor: Blanka Kleštincová | 2.8.2013 o 22:55 | Karma článku: 6,45 | Prečítané:  355x

Bolo by (asi) úžasné, keby existoval patent, ako robiť veci (vychovávať) dokonale, správne, jednoducho tak ... ehm ... bezchybne. Našťastie taký patent ešte nikto nevymyslel a verím tomu, že ani nikdy nevymyslí. Pre dobro všetkých rodičov...

Pretože by sme prišli o toľko nezabudnuteľných, čarovných a často úsmevných momentov. Ako by to asi vyzeralo, keby boli všetky deti vychovávané presne rovnako, podľa osvedčených pravidiel? Každé dieťa by reagovalo rovnako a rodič by sa vedel v každej situácii rozhodnúť správne a bez emócií. Čistá nuda!!

Keďže som sa opäť po mnohých rokoch stala matkou, vrátila som sa k literatúre, ktorá už u mňa zapadla prachom. V novinovom stánku každý mesiac nedočkavo vyzerám mesačník pre maminy, ktorý ma sprevádzal aj bábätkovským obdobím mojich starších detí. Dychtivo čítam všetko, čo by sa mi mohlo hodiť, zážitky mamičiek, odporúčania odborníkov, rokmi overené rady i najnovšie výsledky výskumov. Ešte keď sa náš najmladší poklad gúľal v brušku, prisahala som, že sa budem vyhýbať všetkým „chybám vo výchove“. Že budem dôsledná, neústupčivá. Jednoducho, že všetko pôjde tak, ako poviem ja (čistá fikcia).

Poznáte tú známu múdrosť  s plánmi a Bohom?

Našťastie som toto pochopila už veľmi skoro po tom, ako som prvý krát držala náš najmladší a najmilovanejší batôžtek v náručí. Od tohto okamihu veci začali fungovať presne podľa toho, ako si želal a predstavoval náš syn. Lenže tento krát som veci vnímala nejako inak ako keď som mala 19-násť, či 25.

Užívam si každý jeden okamih. Každé jedno nočné zobudenie a teším sa, že sa úspešne dojčíme na požiadanie od prvých momentov v pôrodnici (čím sme splnili dva zo šiestich bodov vzťahovej výchovy – počiatočnú väzbu a dojčenie) a verím tomu, že nám to vydrží ešte dlho. Len málo pocitov v živote je totiž úžasnejších.

Už teraz mi je ľúto za okamihmi, keď manžel takmer každú noc pár hodín nosil maličkého v náručí a snažil sa o to, aby bol pokojný a aspoň na chvíľku zatvoril oči a spokojne spal. Hoci sme obaja odpadávali od únavy. Bol taký maličký, voňavý a krásny.

Ale prečo nie? Prečo nenosiť bábätko na rukách, keď sa práve na nich cíti najlepšie? Koľkokrát sme väčšiu časť prechádzky nestrávili v kočíku, ale na rukách? A keď nám bolo ťažko, manžel s obľubou vždy poznamenal. „Nevládzem? Nevadí, prestriedam ruky a ideme ďalejJ“. Takže, spokojne svoje bábätko noste na rukách. Koľko si len zapýta. Nemyslím si, že takto je možné ho rozmaznať. Práve naopak, prejavujeme mu svoju lásku a to, že jeho pocity nám nie sú ľahostajné. Píšem si druhú čiarku, splnený ďalší bod. Hoci sme nevyužili moderné výdobytky doby ako šatku, ergo nosiče či manducu.

Na rad prichádza postieľka. Ďalší z bodov vzťahovej výchovy (spanie v blízkosti bábätka). Naša obľúbená téma. Do 7. mesiacov sme mali postieľku len ako dekoráciu. Maličký spával pri mne v manželskej posteli. Keďže manžel pracuje v zahraničí, keď bol s nami doma, potreboval cítiť maličkého stále. Lenže prišiel okamih, keď sa už ani jeden z nás poriadne nevyspal. A tak sme skúsili vyriešiť situáciu k spokojnosti všetkých zúčastnených, keďže aj maličký je „dotykový typ bábätka“ a stále nás potrebuje cítiť pri sebe. Či spinká, hrá sa alebo len tak objavuje svet. A ani ja s manželom sme nepotrebovali bábätko odložiť .

Zložili sme jednu bočnicu postieľky, pritiahli sme ju k našej manželskej posteli, pevne priviazali a vytvorili tak trojletisko, kde má každý z nás svoje miesto a zostali sme všetci spolu. Super nápad. A tento stav si budeme užívať kým to pôjde, lebo už teraz mi je jasné, že nastane čas (a zasa až tak dlho to nepotrvá), že už bude chcieť byť ako „veľký chlap“ samostatný.

To, že plač bábätka je spôsob, ako rodičovi a okoliu povedať, že niečo nie je podľa mojich predstáv, je hádam každému rozumnému dospelému jasné (ďalší bod – bábätko má na plač dôvod). Isto drobec nenarieka preto, lebo nám chce znepríjemniť deň, alebo pokaziť popoludňajší oddych. O tom, že existuje viacero spôsobov plaču veľmi skoro zistí každý vnímavý rodič. A aj to, ako drobčeka upokojiť.

No a posledný bod. Rovnováha? Tak rovnováha musí byť vždy a všade. Bez toho to nejde. A ani bez primeranej reakcie rodiča na ktorúkoľvek situáciu s ohľadom na vek dieťaťa. Objavovanie čara tohto bodu nás ešte len čaká a uvidíme, ako to spolu zvládneme. No verím tomu, že náš šibal veľmi rýchlo vychytá všetky nuansy a použije v danej chvíli presne to, čo si bude vyžadovať situácia. A my dospelí sa nestihneme ani čudovať. Alebo čudovať sa možno stihneme a neprestaneme, ale isto nepochopíme, ako to v takej malej hlávke môže tak dokonale fungovať a ako nás môže mať už tak skoro „prečítaných“.

Z ktoréhokoľvek článku o výchove mi však vždy  vychádza len jedno. Dieťatko je dar a plod najkrajšieho citu vo vzťahu dvoch ľudí, lásky. Tak prečo sa s ním od narodenia nerozprávať všetkými jej jazykmi ? Veď ono si samo postupne vyberie, ktorý mu je najpríjemnejší. A my ho vždy budeme ľúbiť celým srdcom bez podmienok, „akoby bolo naše vlastné J“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?